Neuveriteľných 43 rokov sa v Čechách organizuje festival trampskej folkovej a country hudby s názvom PORTA. Rodiskom tohto festivalu je mesto Ústi nad Labem. Meno získal podľa skalného útvaru, ktorým rieka Labe vteká do Usteckého kraja a volá sa Porta Bohemika (brána Čiech). Festival počas svojho života ako správny tulák pobudol aj v iných mestách (Karviná, Sokolov, Lytomyšl, Svitavy, Olomouc, Plzeň...). Tieto mestá mu podali záchrannú ruku v časoch, keď hrozil zánik festivalu z politických dôvodov. Vo svojej plnej zrelosti a po nástupe novej doby sa v roku 1991 vrátil do rodného Ústi nad Labem.
Niekoľkým generáciám trampov v Čechách i na Slovensku je pojem Porta dôverne známy. Trampská pieseň sa pôvodne zrodila z vône trampských ohňov. Dostala sa na pódia i na Portu a tá bola zas pre nové piesne štartovacou čiarou od ich tvorcov priamo k trampským ohníkom. Krásna symbióza. Už niekoľko desaťročí takto znejú pri trampských ohňoch piesne Askalóna, Anita, Niagara, Bedna od whisky, Rosa na kolejích, Kamarád či Amazonka. Vďaka Porte sa do povedomia dostali Rangers, Greenhorns, Kapitan Kid, Ryvolovci, Wabi Daněk, Zo slovenských interprétov môžeme spomenúť Caravel Western, Jazdcov, Veslárov.
Porta počas svojho vývoja nebola iba hudobným festivalom. Bola symbolom slobody, voľnosti, revolty zvlášť v rokoch normalizácie. Na Portu putovali celé trampské osady z Čiech, Moravy i Slovenska. Svedčí o tom nejeden zápis v kronikách trampských osád.
Pohľad mi padne na batoh pripravený na ďalekú vandrácku púť, na 43. ročník Porty v Ústi nad Labem a telom mi prechádza zvláštna emocionálna vlna. Prišiel teda aj môj čas. Málokto rád vandruje svetom sám, a tak prijímam podávanú priateľskú ruku kamaráta Pukyho, ktorý je nominovaný do poroty. Čaká nás milé prijatie ľudí z organizačného štábu Jindřicha Šrejbera, Zdeňka Stárka, s ktorými som prehodila pár slov už na pôde Turzovského vrabca a Ing. Jozefa Vejlupka, s ktorým sme zalomili palec na Moravskom vrabcovi. Mesto ma upúta svojou polohou v členitom teréne plnom zelene a výhľad z izby na siedmom poschodí Interhotela Bohémia ponúka zaujímavé dominanty, s ktorými je potrebné sa zoznámiť.
Túlam sa ulicami Ústi a hľadám trampské duše, aby som zažila atmosféru z trampských kroník. Akosi sa mi to nedarí. Mesto je na prvý pohľad veľmi pokojné. Že sa tu koná Porta, na ktorej vyrastali celé generácie trampov, prezrádzajú iba plagáty. Ale sú všade. Aj v turistickom informačnom centre je ich dosť. Za kultúrnym domom je už však situácia trochu iná. Na Severnej terase sa predstavujú kapely. Stačí si iba sadnúť a započúvať sa. Predvečerom sa zas začína autorská súťaž Porty na Lidickém náměstí. Ľutujem, že sme neprišli o deň skôr, kedy dominoval Trampský potlach. Prišla som o vystúpenia trampských legiend. Mrzí ma to, ale snažím sa sústrediť na práve prebiehajúcu súťažnú prehliadku. Kapely sa striedajú, uši vnímajú hudbu a texty, ktoré poväčšine hovoria o problémoch s láskou. Oči sa márne snažia zachytiť domovenky prišité na rukávoch trampov. Hodiny plynú rýchlo, ale nemal by to byť ešte definitívny koniec. Po koncerte sa hlavne nedočkaví interpréti sústreďujú na terase kultúrneho domu, aby sa pre svoj pokojný spánok dozvedeli meno víťaza dnešnej autorskej súťaže a strážili tiež pivnú studničku. Hudba už doznela, počuť iba rozhovory a mne je ľúto, že ani slávne „džemovanie“ sa nezachovalo do dnešných dní. Záchrana prišla v poslednej chvíli. Mladí i tí starší napokon predsa vybalili gitary, husličky i basu a džemuje sa do rána. Uľavilo sa mi. Pieseň zbližuje. Porťácke piesne spred 2O-tich rokov zľudoveli, a tak ich spoločne spievajú starší, mladší, Česi, Moraváci i Slováci.
Nový deň sa nesie v znamení Porty v letnom kine schovanom v bujnej zeleni. Moju pozornosť upúta kamenná plastika vedľa hľadiska. Pripomína trampský totém a Puky číta v jej znakoch, že ide práve o symbol Porty. Pre mňa je to ďalší dôkaz o sile tohto festivalu. Jindřich Šrejber neskôr v rozhovore dopĺňa informácie o tom, že je to víťazná práca sochárskej súťaže na tému Porta z roku 2OO2. Ďalším prekvapením a vzácnosťou pre mňa je časopis Portýr. Zrodil sa už v roku 197O a odvtedy pravidelne informuje účastníkov o dianí na festivale. V tíme tohto festivalového spravodaja je na šéfredaktorskej stoličke veľká legenda, pesničkár a spisovateľ Kapitán Kid, ktorý stal pri zrode samotného festivalu. Medzi menami ďalších šiestich redaktorov nachádzam ešte jedno mne známe meno – Hanka Hosnedlová. Novinárka s trampskou dušou, porotkyňa Trapsavca. Jej články sa objavujú aj v našej Severke. V Portýrovi, ktorý držím v ruke, venovala článok aktuálnej téme, ktorá nedá spať mnohým trampom v Čechách i na Slovensku – trampskému múzeu. A čo ma na Portýrovi prekvapuje najviac? Jeho tvorcov vidím sledovať dianie na festivale do skorých ranných hodín (vrátane džemovania) a aj napriek tomu, s východom slnka, uzrie svetlo sveta nové číslo s najaktuálnejšími informáciami spred niekoľkých takmer minút. To je to novinárske majstrovstvo. Zaoberajúc sa týmito myšlienkami nerušene sledujem (aby som nerušila sústredeného porotcu Pukyho) priebeh interpretačnej súťaže Porty v letnom kine. Držím palce slovenským interprétom: Neznámi (Šterusy), Kafe Edit (Bratislava) a teším sa na vystúpenie hostí tohto večera Pavla Dobeša a Greenhorns.
Celé dva dni hľadám stopy trampov a vlastné zážitky myšlienkovo konfrontujem so zápismi v kronikách z rokov 70-tych. Je to každopádne iná Porta. Nie v porovnaní horšia – lepšia. Je jednoducho iná. Organizátori tej dnešnej spravili maximum a je to vidieť na každom kroku. Všetko do seba zapadá, všetko funguje do najmenšej maličkosti. Tak prečo je Porta iná? Kde sú trampi? Premýšľam, pýtam sa a hľadám odpoveď na svoju vlastnú otázku. Cestou domov už môžem predložiť výsledky svojho bádania. Trampi na tohoročnej Porte boli (my dvaja sme tiež taká laboratórna vzorka) a bolo ich pomerne dosť. Nie však tisíce až desaťtisíce ako v najsilnejších 80-tych rokoch. Len to nebolo zjavné hneď na prvý pohľad. Domovenky z rukávov vekom „odpadli“, mnohým obeleli vlasy, zvážneli tváre, ale stisk ruky a kamarátske objatia, ktoré som okolo seba registrovala, boli rovnako srdečné. Tí, čo zostali doma, možno spohodlneli, zostarlo v nich nadšenie, pribudli problémy (Puky ma na to pekný výraz – stali sa z nich starí Dunčovia), ale viem, že pri slove Porta im zablikajú plamienky v očiach. Ďalšie príčiny vidím v tom, že v čase najsilnejšej účasti trampov na Porte bolo takýchto festivalov v republike iba zopár v porovnaní s dneškom (v ČR). Demokracia a sloboda mnohým otvorila cestu do sveta a nepotrebujú dávať najavo revoltu účasťou na Porte. Iným zase nová doba priškrtila rodinný rozpočet. Tramping ako celok už nemá v súčasnosti takú silu a masívnosť ako pre niekoľkými rokmi. Nezanikol, iba sa trocha zúžil. Nastupuje nová generácia, ktorá vyznáva iné hodnoty, žiaľ viac materialistické. Potešujúce však je, že medzi účinkujúcimi je prevaha mladých ľudí. Zmenili sa obsahovo aj texty piesní. Tých o kamarátstve a prírode je minimum. Moje výsledky potvrdzujú, že za posledné roky sa medzi interprétmi nezrodili také silné legendy ako pred 20-timi rokmi. Veď napokon aj pri džemovaní sami účinkujúci nespievajú svoje vlastné piesne, ale siahajú po Ryvolovkách, HopTropákoch či Rose na kolejích. To sú výsledky môjho skúmania. Pohľad do piatkového Portýra mi však prezrádza, že nie som jediná, ktorá sa zaoberá nostalgickými myšlienkami na minulosť. Hovorí o tom v svojom zamyslení aj Kapitán Kid a podčiarkuje, že to raz tu už bolo (ťažké spory medzi tradicionalistami a modernistami, ktorých bol v tej dobe predstaviteľom aj on), a tak jeho slovami povedané, sa vlastne pohľad do minulosti od pohľadu do budúcnosti veľmi nelíši.
Čo dodať na záver? Keď človek v sebe nájde driemajúcu tulácku dušu a naplánuje zaujímavý vander spojený s účasťou na Porte, tak si príde na svoje. Nájde tu zaujímavé pokojné mesto, organizačným štábom dôkladne pripravený festival s maximálnym pohodlím pre divákov aj interprétov i prezentáciu súčasnej tvorby okorenenú vystúpením trampských legiend. A práve tieto sú spojivkom medzi minulosťou a súčasnosťou. Festival skončil, mesto stíchlo. Vietor povieva plagátmi na plotoch. Puky ako správny dramaturg pripravil bombastický plán. Ideme tam, kde sa zrodili niektoré „porťácke piesne“ – na Sázavu.

To najhlavnejšie na koniec:

Výsledky Porty 2009

Porta interpretačná: G-RUNS, Holandsko
Porta autorská: JANE COUNTRY, Brno
Porta divácka: GRUPA FURMANA, Poľsko
Miss Porty: PATRICIE THEIMEROVÁ, kapela D.N.A, Brno
Ústecký stříbrňák: Skladba – Holka z maringotky, VIEJOS, Ostrava
Cena mesta Ústi nad Labem: NEZNÁMI, Šterusy, SK
Najlepšia česká skupina: ALIBABA, Horka nad Moravou
Zlatá Porta: Tony Linhart – za prínos trampskej piesni a festivalu Porta


Jana Matzová „Amazonka“
T.O. Divizna